Basnicky.sk

V rohu tmavej izby sedí schúlené dieučatko. Dlhé tmavé vlasy jej padajú
do tváre a po smutnej tváričke jej stekajú slzy. Plače. Má strach. Strach, ktorý necítila dlho. Bojí sa samaty. Samoty, ktorá ju ubíja. Má z nej veľký strach. Nechce aby ju ovládla. Chce ísť dalej, vstýčiť hlavu a usmiať sa. Usmiať sa na ľudí, ktorí ju ranili.
Radovať sa z daždej maličkosti ba dokonca aj z bezvíznamných vecí, ktoré jej tak chýbali.
Chce pocítiť lásku. Lásku priateľa, ktorý ju opustil. Vytratil sa z jej srdca, a nechal ju stáť uprostred veľkej lúky. Lúky bez jediného stromu, ktorý by ju ukryl pred búrkou. Vzal jej všetko. Dokonca aj spomienky na chvíle, ktoré spolu zažili. Prečo jej nenechal aspon kúsok, kúsok z nich. Cítila, že prišla o skutočného priatela. O človeka, ktorý znamenal pre nu vela. Možno viac ako len tušila. No on sa pomaly vytrácal až kým sa nestratil. Odyšiel. Dievčatko dúfa, že sa vráti. Dúfa a túži chytiť ruku priateľa, ktorý ju opustil a nepustiť ju. Držať ju pevne a ... nepustiť.